Ružové sestry na Slovensku

Sto rokov kláštora v Steyli

Storočie požehnania

Kto navštívi kláštor sestier ustavičnej poklony v Steyli, toho nad vchodom privíta veľká kamenná medaila s obrazom Ducha Svätého a s nápisom: „Bývame v tieni tvojich krídel.“

Nemá len funkciu emblému, nie je iba ozdobou alebo okrasou impozantnej fasády, tento kamenný medailón je vyznaním viery jednej statočnej rehoľnice, ktorá pred sto rokmi nechala postaviť tento kláštor, aby svojim duchovným dcéram a Cirkvi zanechala vzácne dedičstvo klauzúrnej životnej formy, založenej na eucharistickej adorácii, kontemplácii a misii. Matka Mária Michaela, spoluzakladateľka a prvá generálna predstavená Služobníc Ducha Svätého ustavičnej poklony, obdarená mimoriadnou prezieravosťou, zasvätila materský dom a kongregáciu Duchu Lásky. Kláštor Ducha Svätého bol prvou svätyňou ustavičnej poklony, z ktorej počas tohto storočia vychádzal bohatý prameň požehnania, „ktorého vody zavlažia veľkú, rozsiahlu Božiu záhradu až do najvzdialenejších miest a dôb.“

Dejiny

Dejiny troch steylských kongregácií začínajú vždy Arnoldom Janssen: mužom, ktorý mal veľké srdce pre misie. Jeho viera sa odvážila začať aj s ničím. Ako rodisko svojich troch misijných spoločností si vybral jednoduchú a idylickú dedinku Steyl v Holandsku. Tu, v blízkosti rieky Maas, sa nachádzajú tri materské domy jeho spoločností so svojimi kostolnými vežami týčiacimi sa k nebu, ako symbol spoločného začiatku, jednoty a vzájomnej spolupráce.

Kým on, ako muž viery, neúnavne pracoval pre misie, veril, že všetka práca v Božom kráľovstve je v prvom rade a rozhodujúcim spôsobom prácou modlitby. Bolo to jeho presvedčenie a jeho princíp, bol presvedčený, že všetky úspechy závisia od modlitby. Po založení Spoločnosti Božieho Slova (SVD) v roku 1875, mal v úmysle založiť dvojitú kongregáciu sestier. Už prvý návrh jeho Pravidiel pre sestry bol založený na rozdelení kongregácie na dve časti: jedna vetva sestier by mala byť zasvätená kontemplatívnemu životu v kláštore, druhá vetva aktívnemu životu v misiách.

To najlepšie pre Pána Boha

Aj po založení kontemplatívnej vetvy, 8. decembra 1896, zostali obe vetvy spolu v dome misijných sestier. Žili však oddelene – klauzúrne sestry obývali východné krídlo domu a misijné sestry bývali na druhej strane. Keďže počet členiek oboch spoločností neustále rástol, považovala Matka Mária Michaela za jednu zo svojich prvých a najdôležitejších úloh, aby zaobstarala svojmu rehoľnému spoločenstvu vlastný domov.

V marci 1912 sa jej po dlhom hľadaní podarilo získať vhodný pozemok na brehu rieky Maas. Matka Mária Michaela sa osobne podieľala na zhotovovaní stavebného plánu a na riadení stavebných prác, ktoré viedol jeden kňaz SVD a vykonávali ich bratia z Misijného domu. Veď ona najlepšie vedela, čo sestry potrebujú, a čo je pre ne praktické alebo nepraktické. Sestry ustavičnej poklony minuli na stavbu svojho materského domu všetky svoje úspory. Neskôr sa ukázalo, že to bolo veľkým požehnaním, pretože keby sestry nepoužili svoje peniaze na stavbu kláštora, pohltila by ich inflácia. Starosť o budúcnosť však vložila odvážna predstavená Matka M. Michaela úplne do Božích rúk.

Príbytok pre Pána a jeho služobnice

9. decembra 1912 položil generálny predstavený, P. Blum, základný kameň nového „Kláštora Ducha Svätého“, ktorý bol privezený z katakomb svätej Agnesy z Ríma. Po uplynutí roka bola rozsiahla budova pod strechou; no práce na vnútornom zariadení zabrali ešte jeden celý rok. 26. augusta 1914 sa mohla konať posviacka a 56 sestier sa nasťahovalo do svojho nového domova. Po vstupe do vnútra kláštora boli sestry nanajvýš prekvapené krásnymi svetlými chodbami, ktoré svojimi gotickými klenbami pôsobili skutočne kláštorným dojmom. Všetko bolo kláštorne jednoduché, iba na bielo natreté, no všade bolo postarané o dostatok vzduchu a slnečného svetla. Sestry veľmi uvítali aj dlhú zastrešenú terasu na prvom poschodí, obrátenú smerom k rieke Maas, ktorá ponúkala sestrám možnosť zdržiavať sa so svojimi ručnými prácami na čerstvom vzduchu aj za daždivého počasia.

Svetlo a tiene

Kláštorný kostol bol dokončený až v novembri a posvätil ho misijný biskup z Toga Msgr. Wolf SVD, ktorý sa práve zdržiaval v Steyli. Posviacka kláštora bola veľmi skromná.

Niekoľko dní predtým vypukla svetová vojna a všetci boli pod dojmom prvých krvavých udalostí na bojisku. Na žiadosť vojenských úradov sa predstavení kláštorov v Steyli vyslovili, že sú ochotní poskytnúť miestnosti pre vojenskú poľnú nemocnicu. K použitiu však nedošlo, keďže Holandsko ostalo uchránené pred vojnovým požiarom, ktorý počas štyroch rokov horel dookola jeho hraníc.

Druhá svetová vojna však priniesla realitu vojnových hrôz, keď sa materský dom stal na päť strašných rokov kasárňami, evakuačným centrom pre ženy a deti a núdzovou nemocnicou Červeného kríža. Na začiatku vojny obsadilo väčšiu časť domu 250 vojakov. 21. novembra 1944, uprostred hrozných a prudkých útokov a neustáleho hrmenia kanónov, mala obliečku jedna postulantka, štyri sestry zložili svoje časné sľuby, jedna sestra zložila večné sľuby a Sr. M. Pacifica slávila svoje strieborné jubileum sľubov. Po slávnosti bola Najsvätejšia sviatosť prenesená do ochrannej kaplnky, ktorá bola ešte o jedno poschodie nižšie ako suterén. Táto miestnosť v suteréne materského domu bola vysoko poctená a tu sestry pokračovali v modlitbe pred Pánom a v eucharistickej adorácii. Na Vianoce sa tento rok pivnica viac ako kedykoľvek predtým podobala na pomerom v Betleheme. O polnoci sa konala tradičná vianočná procesia na počesť Dieťaťa Ježiš. Sestry si znovu obliekli ružové rehoľné šaty, ktoré na začiatku novembra nahradili čierne cestovné šaty. Slávnostná svätá omša sa slávila v ochrannej kaplnke.

V noci na 15. februára 1945 vystúpila rieka Maas veľmi vysoko a zaplavila kotolňu a ochrannú kaplnku. Sestry museli urobiť pred oltárom pódium, aby kňaz mohol sláviť sv. omšu. Na chodbách boli poukladané dosky, aby sestry nemuseli stúpať do studenej vody, keď volali spolusestru na nočnú adoráciu. Čoskoro nato svitol vytúžený deň mieru, 1. marca 1945 páter provinciál s radosťou a s nadšením vyhlásil: „Je mier! Sme slobodní!“

V roku 1946, rok po oslobodení Európy, slávila kongregácia 50. výročie svojho založenia. „Tento deň je svätý pred Najvyšším.“ Príprava na toto jubileum sa začala rok predtým. Posledné škody v dome, spôsobené vojnou, boli opravené. Slávnostná jubilejná svätá omša sa slávila 8. decembra. Oltár bol umelecky vyzdobený 50 sviečkami, veľkými palmami a niekoľkými vázami bielych a žltých chryzantém. V tomto týždni sa slávilo aj slávnostné requiem za všetky zomrelé sestry a jubilejná oktáva bola ukončená procesiou s relikviami.

Povodne boli v tej dobe veľmi zriedkavé; ale matka M. Michaela vo svojej múdrosti, hovorila o tomto potenciálnom probléme s P. generálnym predstaveným Blumom už v roku 1911: „Musíme zabezpečiť, aby voda nespôsobovala žiadne škody a aby dom zostal suchý“. Terén bol z veľkej časti zvýšený a pred začatím výstavby ho ešte raz veľmi podvýšili, aby sa tento problém odstránil. Bolo to skutočne nutné, pretože roky ukázali, že tento múdry odhad bol veľmi opodstatnený. Napriek tomu si príroda našla svoju cestu, aby dokázal svoju moc nad ľudským plánovaním. Prvá obávaná povodeň bola v materskom dome v roku 1926. Kňaz, ktorý slúžil sv. omšu, musel prísť na plti. Voda v dome vystúpila na 1,42 m. Takúto výšku nedosiahla voda v Holandsku za posledných 300 rokov. No mala prísť ešte ťažšia skúška! Niekoľko dní pred Vianocami v roku 1993, vystúpila voda v rieke Maas tak vysoko, že dva dni pred Vianocami mala takú veľkú silu, že prevalila hlavný vchod do pivnice a zaplavila celý suterén. Vypadol elektrický prúd; nebolo svetla. S povolením generálnej predstavenej prijali sestry pozvanie misijných sestier a dočasne sa presťahovali do ich kláštora. Pred odchodom krátko po poludní na Štedrý deň musela byť odložená Najsvätejšia sviatosť. Sestry veľmi bolelo, že ich adorácia Najsvätejšej sviatosti musela byť prerušená. To sa nikdy predtým nestalo, ani počas vojny. Vianoce slávili v kláštore misijných sestier, a adorácia pred Najsvätejšou sviatosťou mohla znovu pokračovať na Božie narodenie v ich bočnej kaplnke, v tej istej kaplnke, kde sa modlili prvé sestry ustavičnej poklony. 3. februára nasledujúceho roka, v deň výročia smrti blahoslavenej Márie Virgo, sa sestry konečne mohli vrátiť do svojho vlastného kláštora. Najsvätejšia sviatosť bola v bočnej kaplnke misijných sestier znovu odložená, aby mohla byť opäť vystavená v materskom dome.

Zo Steylu až na koniec sveta

Materský dom vydáva jasne a zreteľne výrečné a hlboké svedectvo o sto rokoch bohatých na požehnanie. Najväčším požehnaním bolo, keď 7. novembra 1915 biskup Schrijnen z Roermondu dovolil sestrám, že „odteraz smie byť v kostole klauzúrnych sestier Služobníc Ducha Svätého v Steyli vo dne i v noci nepretržite vyložená Najsvätejšia Sviatosť Oltárna v monštrancii”. Radosť sestier bola skutočne dokonalá. Na tomto svätom mieste mali sestry odteraz plniť svoje hlavné úlohy: chórovú modlitbu a ustavičnú poklonu Najsvätejšej sviatosti vo dne i v noci.

V priebehu rokov sa z materského domu „narodili“ ďalšie nové kláštory, celkovo dvadsaťjeden na všetkých piatich kontinentoch. Vo Filadelfii bol založený druhý kláštor po Steyli. V priebehu rokov bola Severná Amerika svedkom požehnania nových kláštorov v ďalších troch štátoch: Missouri, Texas a Nebraska. V Európe sa nachádza päť kláštorov: v Utrechte v Holandsku, v Bad Driburgu a v Berlíne v Nemecku, v Nyse v Poľsku a v Nitre na Slovensku. Latinská Amerika so svojou živou vierou vydláždila cestu pre otvorenie troch kláštorov, ktoré sú v Argentíne, v Brazílii a v Čile. Matka M. Michaela si osvojila misijnú orientáciu zakladateľa a založila svoj posledný kláštor v Baguio, bol to prvý dom kongregácie na Filipínach. Neskôr vzniklo v tejto krajine ešte ďalších päť kláštorov, a to v Manile, v Cebu, v Davao, v Aklane a v Tagaytay. Ázia a Afrika sa vyznačujú svojou nábožnosťou a tak sa tu mohla realizovať misijná prítomnosť sestier ustavičnej poklony otvorením domov v Indii, v Indonézii a v Togo v západnej Afrike. A tak plameň, ktorý bol po prvýkrát zapálený v Steyli, horí teraz aj v rôznych častiach sveta, a Najsvätejšia sviatosť je neustále zvelebovaná, chválená a uctievaná.

26. augusta 2014 sme oslávili sté výročie nášho materského domu v Steyli, v Holandsku. S vďačnosťou za Vaše modlitby a veľkodušnú podporu našej kongregácie v priebehu rokov, budeme na Vás aj naďalej pamätať vo svojich modlitbách.