Služobnice Ducha Svätého ustavičnej poklony

„Vzájomné darovanie sa Trojjediného Boha a človeka“

Ústredným motívom celého obrazu je SVETLO. Veľa svetla. Je zobrazené teplými farbami: žltou a oranžovou. Svetlo má svoj zdroj: Ježiša znázorneného Hostiou. On sám povedal o sebe: „Ja som Svetlo sveta.“ (Jn 8,12; 9,5)

Okrem druhej božskej osoby sú tu zobrazené aj 1. a 3. osoba. Otca znázorňujú ruky, Ducha zasa plamene. Otcove dlane pripomínajú tvarom srdce, Otcovo Srdce.

Syn - Slovo ostáva u Otca a zároveň sa dáva svetu. Dlane Otca, v ktorých Ježiš spočíva, pripomínajú naše dlane, ktoré ukladáme do podobného tvaru, keď ideme prijať Eucharistiu. Otec nám dáva svojho Syna dobrovoľne. A Syn k nám dobrovoľne prichádza. Odpoveď človeka môže byť: prijatie tohto Daru alebo jeho odmietnutie. Postava na obraze je disponovaná prijať Ježiša-Slovo, Ježiša-Svetlo.

Boh je plnosťou krásy. Najkrajšia farba, akou ho možno zobraziť, je biela, lebo tá obsahuje všetky farby. Preto sú Otcove ruky biele, biela je aj Hostia - Syn, a aj Duch Svätý.

Ježiš prijal ľudské telo, stal sa pre nás viditeľný. Preto je na obraze znázornený farbami, a síce - žiarivými lúčmi. Lúče majú svoj pôvod a šíria sa na celý svet. Ježiš priniesol zvesť o Otcovi tým, ktorí ho chceli prijať. Tým dal moc stať sa Božími deťmi. Preto je postava na obraze sčasti ružová a sčasti priezračná, biela; Božiu ponuku prijíma, necháva sa znova a znova napĺňať Jeho svetlom a „zbožšťuje sa“ – stáva sa Božou dcérou, podobnou Bohu. Necháva sa prenikať Jeho svetlom, Jeho láskou, jeho milosťou...

Duch Svätý je – podobne ako Otec a Syn – tiež biely, ale pre jeho viditeľné pôsobenie vo svete a v živote každého človeka sú plamene, tradičné zobrazenie Ducha Svätého, ako sa o tom píše v Skutkoch apoštolov (2,3), červené, ohnivé. Každý z nich je trochu iný, ako sú aj prejavy Ducha rôzne.

Jeden z plameňov smeruje k postave, ktorá tento dar – Ducha – prijíma, očakáva a vystiera k nemu ruky. A takmer sa ho dotýka, ale zatiaľ len lemu plameňa. Ešte Boha plne nevlastní, hoci po ňom túži.

Zdá sa, že postava dokonca ani nepozerá na samotný dar, ale hľadí ponadeň, k zdroju jej túžby, do Srdca samotnej Trojice.

Tma, ktorá obklopuje postavu zozadu, ostro kontrastuje so svetlom, ktoré zalieva postavu spredu. Tma pozostáva z nesúrodej spleti farieb, ktoré nedávajú logiku. Je to chaos nepresvietený Bohom. Ten chaos je aj pod nohami a zdalo by sa, že človek pochádza z neho, lebo „v ňom stojí“. Je mu však umožnené z neho vyjsť a kráčať v ústrety Bohu.

V porovnaní s prevažujúcou žlto-oranžovou farbou svetla je tmy na obraze máličko. Je prítomná, ale nevládne. Ježiš už Zlého, Vládcu tmy, premohol a nám dal milosť žiť ako deti Svetla, v slobode a radosti.

Naproti tme je nebo, znázornené azúrovou farbou. Tam je naša pravá vlasť a tam všetci smerujeme. Tam sídli Boh. On TAM UŽ JE a my sme pozvaní TAM PRÍSŤ.