V centre mesiaca jún je Najsvätejšie Srdce Ježišovo. V mnohých starších domácnostiach nájdeme ešte klasické obrazy Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, aké boli vo veľkom množstve tlačené a rozširované v 19. a začiatkom 20. storočia. Na týchto obrazoch vidíme veľké Ježišovo Srdce. Z neho vychádzajú lúče. Pre mnohé generácie ľudí znamenali tieto zobrazenia osobitný vzťah k Božiemu Synovi, boli oveľa viac než len krásna domáca dekorácia v dome. Novšie podobné obrazy sú k dispozícii aj dnes. Ukazujú Pána Ježiša, z Jeho Srdca vyžarujú lúče. Pod ním je nápis „Ježišu, dôverujem v Teba!“ Tento obraz, namaľovaný podľa vízií sv. sestry Faustíny Kowalskej z Krakova sa nachádza v mnohých kostoloch po celom svete.
No to skutočné a najoriginálnejšie „zobrazenie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho“ je a zostane kríž s Telom Pána Ježiša. Je a po celom svete patrí k „ochranným známkam“ kresťanov. V kríži kresťan spoznáva mimoriadnu náklonnosť, vzácne „Božie Srdce“, otvorené pre ľudí.

Ale čo je vlastne srdce? Ten sval, ktorý deň a noc pumpuje krv po celom tele a tým udržiava život? Áno, no keď bežne používame výraz srdce, tak obvykle nemávame na mysli centrum obehového systému, ale celkom spontánne myslíme na lásku a na schopnosť prežívať určitým spôsobom medziosobné vzťahy. Stačí uviesť výrok: milovať celým srdcom; darovať druhému svoje srdce; nosiť niekoho v srdci. Keď je niekto bezcitný, neschopný empatie, hovoríme, že nemá srdce. Keď sa nás niečo hlboko dotýka, hovoríme napríklad o srdcervúcom plači, o zlomenom, či rozdrásanom srdci.
Ako možno žiť so zlomeným srdcom? Myslím, že naše rany môžu uzdraviť jedine Božie rany lásky. Ľudské utrpenie je vykúpené Božím utrpením. Moja zlomenosť je uzdravená Jeho zlomenosťou na kríži. A možno, že Božia láska vojde do nášho srdca lepšie, keď je zranené, prasknuté, zlomené. Ak sú však okolo nášho srdca postavené pevné múry, Božia láska doň nemôže preniknúť. Možno, že to je dôvod, prečo Pán Boh často dopustí aj zlyhanie a zlomenie. Veď tí, ktorí trpia a sú zlomení, sú často najlepšími Božími ľuďmi. V Biblii na to nájdeme veľmi veľa príkladov: Anna horko plakala nad tým, že nemala deti, Eliáš kričal k Bohu a prosil ho, aby mu vzal život. Dávid sa tisíckrát pýtal svojej duše, prečo bola taká bezradná skľúčená. Boh robí veľké veci prostredníctvom ľudí, ktorí utrpeli veľké zranenia. Aká útecha, aká dôstojnosť, aký dobrý je Boh!
Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu nie je iba bohatá a historická tradícia. Táto úcta sa týka konkrétneho človeka, každého z nás. Súvisí s naším obrazom Boha. Veríme v Boha, ktorý sa vie vcítiť do našich bolestí, pretože sám trpel, pre nás trpel a potil sa krvou, nechal sa zlomiť (a stále znovu sa necháva lámať v Eucharistii), aby sme my v našej zlomenosti zažili uzdravenie, zmysel a našli milosť! Tento Boh je taký veľký, že si ho môžeme predstaviť aj takto, ako srdce, ako „tepnu života“. Boh, ktorý sa nám dáva. Boh, ktorý však chce zapáliť aj nás a chce sa dostať aj k nášmu srdcu, ktoré je viac než len životne dôležitý sval. Avšak tento Boh nám chce položiť aj otázky „odkiaľ je naša existencia“, „kam ide“ a „na čo je“. Uvedomujeme si to najmä vtedy, keď niekto vážne ochorie a jeho život je v nebezpečenstve, alebo keď nás zasiahnu tvrdé údery osudu.
I keď nepoznáme budúcnosť, predsa vieme, že jedno vždy platí: Neexistuje žiadny rast bez zmeny (obrazom je pšeničné zrno v pôde – pole musí byť zorané, pšenica musí odumrieť, aby vyrástol klas, je pomletá, až potom sa z nej môže upiecť chlieb a chlieb sa tiež zlomí pred tým ako ho ideme jesť...). Neexistuje teda žiadna zmena bez obety a žiadna obeta bez rán. Neexistuje žiadna plnosť bez toho, žeby sa predtým niečo nezlomilo. Ježišovo Srdce je zlomené preto, aby sme my mali účasť na hojnosti, na Božom živote, na živej vode, ktorá vyprúdila z Jeho otvoreného boku a jej prameň sa nikdy nevyčerpá. Naše rany sú u NEHO v bezpečí. ON je blízko tým, ktorí majú zlomené srdce (Ž 34,18n).
Ponorme sa celkom do Božej lásky ku všetkým ľuďom i ku mne osobne. Božia láska ku mne je najzjavnejšia na kríži. Je to ukrižovaná láska. Na kríži Pán Ježiš rozťahuje svoje ruky. Počas svojho života sa s láskou dotýkal mnohých ľudí, objímal deti, chorých uzdravoval nežným dotykom. Objatie je podstatným výrazom lásky, no objatím môžeme toho druhého aj spútať. Na kríži vidíme len lásku. Nie tú lásku, ktorá spútava, ale lásku, ktorá uvoľňuje, dáva slobodu. Tým, že Pán Ježiš rozťahuje svoje ruky, ukazuje, čo je podstatou Jeho lásky. Je to láska, ktorá sa vydáva. On sám povedal o tejto láske: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15,13) Je to láska, ktorá sa rozdáva, aby mal život ten druhý, aby ten druhý rozkvitol. Je to láska, ktorá sa dokáže zasadiť za druhých, aby sa im život vydaril. Roztvorené ruky naznačujú, že sa nám Pán Ježiš otvára. Nič si nenecháva v rezerve. Púšťa si nás celkom blízko k sebe. Svojimi prebodnutými rukami nám hovorí, že On sa našim zraňujúcim rukám nebráni, ale že sa vydáva zlobe sveta bez obrany. No dôveruje, že v svojej bezbrannosti a bezmocnosti lásky premôže zlobu tohto sveta. Jeho posledné slová znejú: „Dokonané je!“ Je to výraz dôvery, že láska práve svojou bezmocnosťou je mocnejšia než akákoľvek moc tohto sveta, ktorá sa kryje zbraňami.
Áno, najpôsobivejší obraz Kristovej lásky, je pre nás otvorené Srdce Ježišovo. Sv. Ján hovorí, že jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vytryskla krv a voda. Pre sv. Jána je Krv a voda znamením Ducha Svätého, ktorý sa z otvoreného Srdca vylieva na všetkých ľudí. Počas Ježišovho života zasahovala Jeho láska len tých, ktorí sa s ním osobne stretli. Teraz je Jeho láska zbavená všetkých hraníc. Tečie do celého sveta a každý, kto medituje o otvorenom Srdci, môže plnými dúškami piť z tejto lásky, ktorá patrí aj jemu.
Tak rada pozerám na toto otvorené Srdce a v Ňom na Pána Ježiša, ktorý nám Krvou svojho Srdca odovzdáva svojho Ducha a tak nám hojí naše rany a uschopňuje nás k láske. Prebodnuté Srdce nám ukazuje, že láska bez bolesti neexistuje. Kedykoľvek milujem nejakého človeka, stávam sa zraniteľnou a ako náhle ma ten druhý sklame, ako náhle dôjde k nedorozumeniu, zasiahne ma to až do srdca. Nemôžem sa proti tomu brániť. Uzavrieť sa môžem voči ľuďom, ktorí mi nie sú takí blízki. Tí si môžu na mňa nadávať. To ma tak nezraní. Ale keď ma urazí milovaný priateľ, prebodáva mi to srdce.
Pán Ježiš miloval dokonca ja tých, ktorí Ho odmietli. Nebránil sa pred nimi. Láska, ktorá miluje dokonca aj svojich nepriateľov, je práve vo svojej zraniteľnosti a bezmocnosti silnejšia než akákoľvek nenávisť tohto sveta. A naplní aj nás hlbokým pokojom. To vysvitá z toho, ako Pán Ježiš odpúšťa svojim vrahom slovami, ktoré zaznamenal sv. Lukáš: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Pán Ježiš sa nedá svojimi nepriateľmi vmanévrovať do obrany, ktorá by Ho odrezala od života a od lásky. Vie, že i ten, kto ma vedome zraňuje a uráža, v hĺbke svojho srdca vlastne nevie, čo robí. Že je koniec koncov hnaný vlastnými vášňami a pudmi, tlakmi, ktoré sa v ňom nazhromaždili počas života. Možno to robí preto, že bol sám zranený, alebo že bol zvedený na scestie fanatizmom, klebetami, omrzenosťou alebo strachom. Ježišovi vrahovia sa predsa domnievali, že v Božom mene odstraňujú rúhača.
Podobne to bude asi s mnohými, ktorí sú nevraživí voči nám. Tí si o nás vytvorili akúsi teóriu a ňou si ospravedlňujú svoju zlobu voči nám a dokonca zo seba možno robia plniteľov Božej vôle. Ak môžem spolu s Pánom Ježišom povedať: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“, tak sa nenechávam vmanévrovať do nepriateľskej nálady. A to je strašne dôležité – nenechať sa vtiahnuť do zla. Stojím nad zlobou, pretože v nej rozpoznávam nevedomosť a slepotu. Ak som schopná milovať svojich nepriateľov, potom ma títo nepriatelia síce môžu zraňovať, ale nemôžu ma ovládať a manipulovať. Láska vo mne je silnejšia než všetky pokusy infikovať ma jedom nenávisti.
Krv a voda tečúce z Ježišovho boku sú znamením, že On sa okolitou zlobou nakaziť nedal, ale že láska teraz rozpútava tok mohutného prúdu, ktorý premení celý svet. Keď meditujem o prebodnutom Srdci ukrižovaného Krista, potom aj vo mne toto Srdce vyvoláva lásku. Pozýva ma k tomu, aby som milovala Toho, ktorý mňa miloval až do konca. Prebodnuté Srdce Ježišovo chce otvoriť aj moje zatvorené srdce, aby milovalo Boha tak, ako je ono Bohom milované. Sv. Albert Veľký hovorí o výmene sŕdc. My otvárame svoje srdce Kristovi, aby On v ňom mohol bývať. A Srdce Ježišovo je otvorené pre nás, aby sme my v Ňom našli svoj domov. Áno, presne tak chce Pán Ježiš prebývať v našom srdci. Tak, že budeme môcť so sv. Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).
Drahí priatelia, žijeme v srdcervúcom svete. Ale Pán Ježiš je najlepší Lekár na každý typ utrpenia srdca.
Tie isté ruky, ktoré stvorili nebesia i zem, ktoré natiahli nebeskú klenbu, natierajú aj liečivý balzam na moje zranené srdce. Ten, ktorý dychom svojich úst povolal k bytiu celé galaxie, vdýchne uzdravenie aj do zranených duší. Držme sa Ježišovho Srdca, držme sa Božej lásky a potom bude Božia láska udržiavať nás. Nikdy nezabúdajme, že máme Lekára, ktorý lieči všetkých „ktorí majú zlomené srdce“ (Iz 61, 1). Zranený Uzdravovateľ zaplatil za našu slobodu svojimi ranami. Svojím krížom nám dáva novú nádej. Pre Neho sú dôležití všetci ľudia, tí, čo trpia v tichosti vo svojom vnútri, rovnako ako aj tí, čo trpia pod ťažkými vonkajšími okolnosťami.
Drahí priatelia a dobrodinci, povzbudzujme sa navzájom k väčšej srdečnosti, živenej vierou v Boha, veď On dáva stále novú lásku našim srdciam. Túto lásku Vám, naši dobrodinci a priatelia, s vďakou a láskou vyprosujeme aj my, a aj v mesiaci jún na Vás denne pamätáme zvlášť pri modlitbe litánií k Božskému Srdcu.

Merken

Facebook Twitter

Sväté omše a adorácia v našej Kaplnke Najsvätejšej Trojice

Pondelok - Sobota: ráno o 6:45

Sobota:  ráno po sv. omši je krátka pobožnosť s Eucharistickým požehnaním

Nedeľa:  ráno o 8:00

Naša kaplnka je otvorená denne od piatej hodiny ráno do ôsmej hodiny večer.

 

Sviatosť Oltárna je vyložená väčšinu dňa (podľa našich možností).